Návrhy, pripomienky, nápady privítam tu:

lucia@newfacemng.com
Táto stránka vznikla z úprimnej snahy pomôcť mladým dievčatám, ktoré sa zaujímajú o svet modelingu zorientovať sa v tejto náročnej oblasti.

Chcem tiež upozorniť na to, že modeling nie je o anorexii, drogách a iných hlúpostiach. Kvalitná modelingová agentúra (na rozdiel od tých, ktoré som spomenula v inej sekcii tejto stránky) sa stará o svoje modelky, dohliada aby boli zdravé a úspešné.

Nuž a nakoniec, mojim cieľom je tiež pomôcť začínajúcim modelkám, dievčatám, ktoré by rady túto prácu skúsili. Rada zodpoviem akékoľvek otázky, nech sa páči, pýtajte sa :-)


Lumi
 
 

Rozhovor: Saša Jány o sebe, svojom otcovi a afére, ktorá ho takmer zničila.

„Až keď stratíte blízkeho človeka, uvedomíte si reálnosť tej straty,“ hovorí so smútkom v hlase modelingový expert o otcovej smrti. „Zrazu som pochopil, čo pre mňa znamenal, čo všetko mi dal.“ O výnimočne šťastnom detstve, úspešnej kariére, o pokuse zlikvidovať ho... SÁŠA JÁNY (36) po prvý raz hovorí o svojom súkromí.

Keď sa povie Sáša Jány, každý si vaše meno spojí s modelingom a krásnymi ženami. Čím to je, že máte na ženy také dobré oko?

- Nie je to vec, ktorú sa človek môže naučiť. Musí na to mať predpoklady. Nikdy som sa modelingu nechcel venovať profesionálne. Bola to náhoda. Študoval som na Ekonomickej univerzite v Bratislave, istý čas som pracoval v hoteli ako tlmočník z francúzštiny a mal som na starosti všetkých francúzskych klientov. Jedna malá francúzska modelingová agentúra ma odporučila agentúre Elite a tak sa to celé začalo. Najprv som pre nich robil skauting, PR i reportáže. Každý skauting bol taký úspešný, že ma to posunulo ďalej.

Pamätáte si na svoj prvý objav, ktorý v modelingu zažiaril a žiari aj dnes?

- Áno, to viem celkom presne. Je to Martina Hlavatá, s ktorou sme začínali nultý ročník súťaže Elite Model Look. S ňou som prvýkrát cestoval do New Yorku na svetové finále tejto súťaže a ona sa potom stala našou vlajkovou loďou. Martina bola vtedy prvá modelka Elite a ja som bol nový agent, ktorý s ňou začínal. Pracovala pre veľké kampane a dnes žije v New Yorku.

Netúžili ste si to niekedy s modelkami vymeniť, postaviť sa na mólo či pred objektív fotografa?

- Nikdy som sa nechcel stať modelom. V súvislosti s mojím výzorom som dosť sebakritický. Zaujímalo ma však herectvo. Dokonca som si zahral s pánom Müllerom, s pani Strniskovou a s pánom Rajniakom v televíznom filme Svadba bez nevesty. Nakrúcanie ma nadchlo a v prvom ročníku na gymnáziu som dostal možnosť hrať v úspešnom seriáli Stará tehelňa. Malo to však jeden háčik. Režisér potreboval, aby som vo filme mal blond vlasy. Moji rodičia s tým nesúhlasili a nezlučovalo sa to ani s predpismi prestížneho gymnázia na Metodovej ulici, na ktorom som študoval. Takže som sa hereckej kariéry vzdal.

Nelákalo vás vrátiť sa pred kameru v dospelosti?

- No, bol to taký môj malý sen, ale rýchlo som si uvedomil, že nie som až taký veľký herecký talent, aby som v tom mohol byť najlepší. A ja keď niečo robím, chcem byť najlepší. Možno, keby som nakrútil ten seriál... Ale našťastie som z toho vďaka pobytu v Alžírsku vypadol. Uchránilo ma to od hereckej kariéry a dnes som veľmi rád.

Ako s tým súvisí Alžírsko?

- Môj otec pracoval v Alžírsku, takže som tam tri roky študoval na francúzskom lýceu. Napriek tomu, že to bolo vtedy zakázané. Popritom som si externe robil základnú školu na Slovensku, kde som každý polrok skladal skúšky. Dnes som rodičom veľmi vďačný, že ma poslali do francúzskej školy.

Pre desaťročného chlapca sú to naozaj exotické spomienky.


- Alžírsko zásadne ovplyvnilo môj život. V rozhľade aj emocionálne. V čase, keď tu vládol tvrdý socializmus, ja som chodil do školy, kde vedľa mňa sedel chlapec z Konga, boli tam Japonci, Francúzi i Maďari. Vďaka Afrike som bol na svoj vek trošku „zrýchlený“.

Vyrastali ste ako jedináčik. Vychovávali vás ako maznáčika, ktorý má všetko, po čom túži, a potom neskôr mu to robí problémy?

- Vždy som chcel mať staršiu sestru. Až neskôr sa vo mne prejavil egoizmus jedináčika a moje postavenie v rodine mi začalo vyhovovať. Otec ma rozmaznával, mama bola tá prísnejšia. Naši si pri výchove dávali veľký pozor, aby vo mne nevypestovali pocit rozmaznaného jedináčika. Ale čo som ako jedináčik vždy pociťoval, a to trvá dodnes, je silné upriamenie rodičov na jedno dieťa. Keď idem autom z Bratislavy do Prahy, musím zavolať, či som prišiel v poriadku. Pre svoju mamu budem vždy jej chlapček.

Iba pred desiatimi mesiacmi vám zákerná choroba vzala otca. Ako ste prežívali jeho boj o život?

- Otec najskôr podstúpil operáciu, ktorá sa vydarila. Ale po ôsmich mesiacoch sa choroba vrátila. Chcel si pomôcť aj alternatívnou liečbou, ale keď som videl prístup alternatívneho lekára, pochopil som, že tadiaľ cesta nevedie. Bola tu ešte možnosť veľmi radikálneho zákroku, ale ten otec odmietol. Choroba sa postupne zhoršovala, hoci on sám veril, že boj vyhrá. V tom strašnom období som si vďaka kamarátke uvedomil, aké dôležité je povedať otcovi, že ho mám rád. Pochopil som, že v takej chvíli nie som podstatný ja, ale ten, kto trpí. Myslel som si, že som na jeho odchod pripravený. Keď sa to stalo, zistil som, že som sa mýlil.

Kto stál pri ňom až do poslednej chvíle?

- Mama. Perfektne sa oňho starala, ja som bol väčšinou v Prahe. Bola mu oporou, partnerkou i zdravotnou sestrou.

Nebolo vám ľúto, že ste pri ňom počas choroby netrávili viac času?

- Môj otec bol typ silného muža, ktorý by nechcel, aby ho ľutovali. Takže až do poslednej chvíle som akúkoľvek ľútosť skrýval. Keby som mal meniť svoj životný rytmus pre jeho zdravotný stav, vnímal by to negatívne. To, že sme sa maximálne snažili žiť v zabehaných koľajach, znamenalo, že jeho okolie funguje normálne.

Ako ste zaháňali smútok?

- Plačem málokedy. Len v krízových situáciách. Ale smrť otca je situácia, keď dostanete smútok zo seba von len cez slzy a je to najlepšie, čo môžete vtedy urobiť.

Mama sa zrejme ešte väčšmi upäla na vás...

- Samozrejme, hoci vždy sme mali k sebe veľmi blízko. Teraz som ja prebral zodpovednosť za svoju mamu a dúfam, že jej budem môcť vrátiť všetko, čo pre mňa urobila. Urobím pre ňu maximum, veď na to som tu.

Myslím, že sa nebudem mýliť, ak poviem, že by ste sa pre druhých aj rozdali. Kde sa vo vás berie toľko láskavosti?

- K človeku, s ktorým sa spoznám, pristupujem s pocitom férovej hry, hoci som už na to párkrát doplatil. Raz mi známa veštila z kariet, ktoré ukázali, že to tam mám napísané. Ani to ma však neovplyvnilo v tom, aby som sa zmenil. Radšej budem k ľuďom pristupovať so srdcom na dlani, ako by som mal byť celý život opatrný. Mám rád ľudí, som životný optimista. Z toho tiež vychádza moja životná energia. Najviac ma deptá, keď je niekto negatívne a pesimisticky naladený a odčerpáva druhým energiu.

Znamená to, že keď sa vyskytne vo vašom živote problém, idete sa opýtať, čo povedia karty?

- Nie, k tomuto naozaj nemám vzťah. Vtedy mi veštila dobrá kamarátka, ktorá žije v zahraničí, preto som jej dôveroval. Hovorila mi aj veci z minulosti, ktoré sa reálne udiali. Zopakovalo sa to ešte asi tri razy. Ale k cudzej veštici by som asi nešiel.

Sklamaniu v živote sa zrejme nikto nevyhne. Viete odpúšťať a dať druhú šancu?

- Veľmi dlho mi trvalo, kým som sa to naučil. Dnes viem odpustiť, ale nie zabudnúť. V posledných rokoch už pálim mosty. Neznamená to, že neodpustím, ale most je spálený. Som v tom možno až nezdravo prísny. Mám obrovskú hrdosť. Určite to ide aj s vekom. Človek sa vyvíja.

Pôsobíte dojmom bonvivána, ktorý si potrpí na luxusné dovolenky, kvalitný odev, kulinárske špeciality...

- Je to vplyv Francúzska, jeho kultúry, jazyka, ale aj prostredia, v ktorom sa pohybujem. Hoci som precestoval kus sveta, Paríž je moje najobľúbenejšie mesto. Mám tam úžasných kolegov, priateľov a bol som tam aj na svojej prvej stáži. Keď som napríklad hľadal do svojho pražského bytu zrkadlo, našiel som ho práve vo Francúzsku. Vždy keď mám pracovný pretlak, na trojdňovom výlete do Paríža si dobijem baterky.

Prečo ste sa teda natrvalo nezačlenili medzi Francúzov?

- Uvažoval som o tom, keď som pracoval vo Viedni. Vtedy som mal na výber. Alebo rozbehnúť vlastné podnikanie, alebo sa v Paríži stať zamestnancom na vysokej pozícii. Bola to voľba medzi Prahou a Parížom. Dnes som rád, že sa moje snaženie vydarilo. Už sa viac cítim doma v Prahe než v Bratislave. Je to hlavne tou anonymitou, ktorú mi ponúka. Ale veľmi rád sa na Slovensko vraciam na tri-štyri dni v mesiaci za kamarátmi i za mamou.

Hoci ste absolvovali Ekonomickú univerzitu a dosiahli vo svojej profesionálnej oblasti vrchol, ste večný študent...

- Pred šiestimi rokmi som sa dal nahovoriť na doktorandské štúdium a teraz je posledný rok, čo ho môžem ukončiť. Venujem sa marketingu osôb. Táto téma ma zaujala predovšetkým preto, že sa s tým stretávam v mojej profesii.

Na čo sa ešte dáte nahovoriť po doktoráte?

- Dnes viem, že okrem španielčiny, ktorá sa mi veľmi páči, už nič iné študovať nebudem. V Alžírsku som sa naučil aj po poľsky, na strednej škole po nemecky a anglicky. Dokonca francúzštinu považujem za svoj prvý jazyk a slovenčinu za druhý. Skutočne mi veľmi sedí, často sa mi vo francúzštine aj sníva.

Pred siedmimi rokmi vás obvinili z trestného činu nedovolenej výroby a držania omamných a psychotropných látok.Označili ste to za pokus o likvidáciu vašej osoby.

- Udialo sa to pol roka po tom, ako som s vtedajším spoločníkom otvoril agentúru v Prahe a v Bratislave. Po fáze investícií prišla likvidačná fáza. Malo to presný postup. Poučil som sa z toho a prehodnotil som svoje doterajšie názory. Bolo to do veľkej miery spôsobené mojou naivitou. Dovtedy som nevedel, kto je advokát, ako to chodí na Slovensku, veril som všetkému, čo sa písalo v médiách. V ten deň som si však zložil ružové okuliare. Najviac mi na tom prekážali nepravdy, ktoré išli na verejnosť od vtedajšieho šéfa protidrogovej jednotky. Tým, že som bol stíhaný na slobode, nemohol som sa proti tomu mediálne brániť. Útok som zvládol celkom dobre, ale videl som ten hrozne negatívny dosah na mojich rodičov.

Ako v prvom momente reagovali, keď sa dozvedeli, že ich jediný syn je údajne pašerák drog?

- Dozvedeli sa to náhodne, keď boli na prechádzke, a zavolali im to známi. Bolo to hrozné. Ľudia, ktorí chceli ublížiť mne, ublížili mojim rodičom. Trocha sa to minulo účinku. Je to pre mňa neodpustiteľná vec.

Vyšetrovanie trvalo dva a pol roka a vám hrozilo niekoľkoročné väzenie. Muselo to byť pre vás veľmi ťažké.

- Bol som taký naivný, že keď ma o 10.30 zadržali, v jednom dovolenom telefonáte som kamarátke povedal, že sa večer o siedmej uvidíme pred divadlom. Pripadalo mi to absurdné a vôbec mi to nedochádzalo. Vedel som, že sa to musí vyriešiť. Premietol sa mi v hlave asi celý život, snažil som sa zamýšľať nad tým, kto sa mi chcel tak veľmi pomstiť. Je to vec, ktorú by som neurobil ani najväčšiemu nepriateľovi.

Ani vtedy ste nepodľahli pocitu bezmocnosti?

- Bol to šok, ktorý som sa snažil vydržať fyzicky a podporovať aj rodinu. Po dvoch mesiacoch som začal pracovať. Neľutoval som sa, nezačal som piť, nepotreboval som pomoc psychiatra. Snažil som sa to zvládnuť sám, s podporou kamarátov a rodiny. Naučil som sa, čo je sila médií. Ale všetko zlé je na niečo dobré. Bola to veľká škola. Uvedomil som si, aké je všetko pominuteľné. A ako môžem zo dňa na deň prísť o všetko, keď to má slabé základy. Asi to tak malo byť.

Ľudia až v takýchto hraničných situáciách zistia, koľko majú ozajstných priateľov.

- Niektoré kamarátstva som prehodnotil. Ale keď idete férovo hore... Nestratili sme vtedy ani jednu modelku či klienta, rodina i kamaráti stáli pri mne. Na jednej strane obvinenie bolo pre mňa obrovským zauchom, ale na druhej
strane som zistil, že to, čo som si vybudoval, má také solídne piliere, že sa môžem o ne oprieť.

Zanechalo to všetko na vás nejaké následky, ktorých sa nemôžete dodnes zbaviť?

- Odvtedy mám zhoršený spánkový rytmus, schudol som asi pätnásť kíl... Mal som strach chodiť autom do Bratislavy. Pri každom prechode hraníc som sa triasol, či sa zasa niečo nestrhne. Ale viem, že dnes by som to už riešil ináč. Trval by som na tom, aby z auta zobrali odtlačky. Bránil by som sa proti tomu, keby niekto hovoril, že v mojom aute bola čierna skrinka, ktorá tam nikdy neexistovala... Bol by som oveľa opatrnejší. Ale bolo to obrovské prebudenie. Zrejme to bola daň za šťastné detstvo i úspech.

Autor: LUCIA LUKUŠOVÁ

Zdroj: Život
 
Prohlášení o Cookies |
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one